musím viesť technickú dokumentáciu, ak môj produkt nikdy nespôsobil problémy

Dossier patrí k úlohe, nie k stavu sťažnosti

Áno, v napväťšine prípadov zostáva povinnosť mať analýzu rizík a technickú dokumentáciu zachovaná, aj keď výrobok nikdy nespôsobil sťažnosti alebo incidenty. Táto povinnosť totiž nie je viazaná na to, čo sa doteraz stalo, ale na úlohu, ktorú má niekto v reťazci. Kto sa považuje za výrobcu, uvedie výrobok na trh a od toho okamihu nesie zodpovednosť za to, aby mohol preukázať, že sa premýšľalo o rizikách — vopred, nie neskôr, keď sa ukáže, že sa niečo stalo zle.

To ihneď zasahuje najčastejšie podceňovanú pascu GPSR: kto predáva výrobky pod vlastným názvom alebo značkou, považuje sa za výrobcu, aj keď bol výrobok jednoducho kúpený od závodu a bolo naň položené iba vlastné logo. Pre túto stranu čistá história sťažností nezmení nič na povinnosti mať dossier. Distribútor — niekto, kto predáva výrobky pod značkou iného bez ich zmeny — nemá túto špecifickú povinnosť dokumentácie; táto úloha musí predovšetkým vedieť presmerovať na toho, kto je zodpovedný, a veci, ktoré už vypracované dossier poskytuje, vedieť posunúť ďalej. Rozdiel teda nie je v "stalo sa nám niekedy niečo zlé", ale v "ktorá úloha sa tu vykonáva". Pochybnosti o tom sú presne tam, kde otázka, ktorú úlohu má niekto v reťazci sa rozpracúva.

Čo z toho vyplýva: článok 9 a článok 18

Článok 9 Nariadenia (EÚ) 2023/988 zaväzuje výrobcu na vykonanie internej analýzy rizík a prípravu technickej dokumentácie, nezávisle od oznámeného incidentu; článok 18 ďalej upravuje sledovateľnosť a lehotu na uchovávanie tejto dokumentácie. To, čo presne musí byť v takomto súbore obsiahnuté a ako sa analýza rizík buduje, je opísané pri príprave analýzy rizík a technickej dokumentácie; otázky týkajúce sa samotnej lehoty na uchovávanie sa riešia pri lehote na uchovávanie dokumentácie výrobkov.